Martin Bútora
LAUDATIO
pri príležitosti udelenia Ceny Nadace Vize Miloslavovi Petruskovi
5. 10. 2012, Pražská křižovatka
Vážená pani Dagmar Havlová,
drahá rodina Miloslava Petruska,
ctený Poradný zbor Ceny Nadace Vize,
dámy a páni,
toto slávnostné popoludnie je pokračovaním tradície udeľovania Ceny Nadace Vize ľuďom, ktorí sa vyznamenali vo svojom odbore, a pritom ho dokázali prekročiť, včleniť svoju disciplínu do širšieho kultúrneho rámca, odkrývať prekvapujúce súvislosti.
Dnešné odovzdávanie ceny však nie je celkom tradičným pokračovaním. Na rozdiel od minuloročného piateho októbra stolička po spoluzakladateľovi Ceny s jeho príznačnou žičlivosťou, vľúdnym úsmevom a nádejou v tvári ostáva prázdna. A namiesto nezameniteľného mierne chrapľavého hlasu charizmatického laureáta držíme v ruke jeho knihu Společnost a kultura.
Ocitli sme sa tak rovno uprostred trhliny, zlomu, ruptúry. Popri radosti to v nás vzbudzuje aj úzkosť, popri potešení chvenie, popri hrejivom pocite aj posvätnosť a bázeň.
Nedá sa slovami vypovedať, ako nám chýbajú.
Nie je to však jediný paradox. Osud to zariadil tak, že nedlho pred ocenením oslávil laureát polookrúhle jubileum a len celkom nedávno si ho pri rozlúčke pripomínali desiatky blízkych, priateľov a kolegov, stovky jeho študentiek a študentov, tisícky čitateľov. Zrodili sa tak nádherné texty, ktoré ho priblížili širšej verejnosti a spolu vytvorili skvostnú kyticu. Milan Petrusek dnes vlastne nijaké laudatio nepotrebuje, napísali ho už iní, a urobili tak výstižne, vrúcne, veľavravne.
„Zůstane trvale zapsán v dějinách našeho oboru jako sociolog Obnovovatel, a to hned dvojnásobný,“ napísal o ňom Ivo Možný. „Byl jedním z nejvzdělanějších sociologů,“ dodáva Jiřina Šiklová. Tešil sa prirodzenej autorite, z jeho osoby vyžaroval duch starých čias, hovorí jeden z jeho študentov, hltali sme ho v Celetnej 20 i na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. „Není to nadsázka. Uměl načasovat pointu, hrát si s napětím, vtipkovat. Navádět. Učit…. Nedá se to popsat jednoduše a přímo; jde o jakési ‚světlo duše‘.“
A ohlásili sa aj mnohí ďalší: „guru českej sociológie“, „originálny mysliteľ a kritik doby“, „príklad zvrchovanej intelektuálnej poctivosti „člověk nepoľavujúci zo svojich zásad mravnosti a hodnôt“, „legenda už za svojho života“.
„Byl jakousi institucí o sobě, s níž se počítalo. Byl encyklopedickým ústavem, který informuje a hodnotí, vykládá a shrnuje.“
Bol doslova „učiteľom od Boha“, zapĺňal veľké posluchárne – aj keď uprednostňoval bezprostredný kontakt v menších skupinách. Sám laureát k tomu skromnejšie dodáva: „Snad jsem to kantorování dokonce i uměl, protože mám jistý zděděný dar k amatérskému herectví po dědovi a schopnost zjednodušit příliš složité teorie tak, aby jejich reprodukce měla pro studenty věcný smysl.“
A Jeff Goldfarb, priateľ a kolega z New School for Social Research v New Yorku, aj za Elzbietu Matyniu a ďalších k tomu dodáva: „Pilier integrity. Spolu s Alenkou boli tichými hrdinami českých spoločenských vied, kultúry i verejného života.“ Málo ľudí, dokonca medzi mojimi spoluobčanmi – napísal o ňom už pred časom Nikolaj Petrovič Narbut – tak hlboko ako on rozumeli ruským dejinám, ruskej kultúre, literatúre, umeniu. „Veľký vedec, veľká osobnosť, veľký priateľ,“ odkazoval mu pri tej istej príležitosti Zygmunt Bauman. „Vždy bol s nami, zdieľal s nami naše zármutky i nádeje, víťazstvá i porážky.“
„Profesor Petrusek,“ uzavrime týmto hold, ktorý mu už zložili iní, „uměl otevřít oči, nadchnout pro věci, o kterých jsme neměli ani tušení. V literatuře se vždy skrývá obraz tehdejší doby, říkal, a vzápětí podal překvapivý příklad: ‚Božena Němcová je, dámy a pánové, český Ferdinand Tönnies. Je svým způsobem česká socioložka. Protože tak pěkně českou venkovskou pospolitost nikdo před ní nepopsal,‘ vysvětloval. Babičku zná každý, ale dokud vám ji Petrusek nenaservíroval na stříbrném podnose jako sociologický text, ani vás nenapadlo na ni takto hledět.“
Continue reading Cena Nadace VIZE 97 M. Petruskovi – Laudatio Martina Bútory
